Petr STEHLÍK – Ivo POSPÍŠIL – Josef ŠAUR – Josef DOHNAL – Marcel ČERNÝ – Pavel PILCH
Slovanské literatury v evropském kontextu : zvláštnosti vývoje a promýšlení alternativ
Brno: Masarykova univerzita 2023, 153 s.
ISBN 978-80-280-0491-0
Recenzovaná kolektívna monografia sa zaoberá zvláštnosťami slovanských literatúr v kontexte európskeho literárneho vývoja. Poukazuje na vybrané prípady vytvárania dobových alternatív formulovaných vo vzťahu k prevládajúcemu dobovému diskurzu a vzorovým európskym literárnym modelom. Obsahuje šesť príspevkov, zoradených podľa chronologického kľúča, ktorým predchádza predhovor editorov písaný v českom, ako aj v anglickom j;azyku.
Prvá kapitola monografie s názvom Dubrovnicko-dalmatská renesanční literatura: charakteristika a specifika v evropském kontextu, autorom ktorej je Petr Stehlík, sa sústreďuje na esenciálne kontúry renesančnej literatúry v dubrovnícko-dalmatínskom regióne a vyzdvihuje jej význam v rámci širšieho európskeho literárneho diskurzu. Autor preukazuje význam a jedinečnosť tejto literatúry prostredníctvom žánrovej a jazykovej diverzity jej textového korpusu, ktorý v širšom slovanskom aj európskom meradla predstavuje jedinečný fenomén. Bližšiu pozornosť preto upriamuje na autorov, ktorých literárna produkcia mala celoeurópsky význam. Do výkladu komplexne zahŕňa texty vo všetkých súdobých jazykoch (latinčine, taliančine a chorvátčine, resp. slovanského vernakuláru) a literárnych druhoch (lyrika, epika, dráma).
Príspevok otvára latinsky písaná literatúra, ktorej autori sa snažia o obrodu starej latinčiny a používajú starogrécke žánrové formy. Autor sa primárne sústreďuje na diela s historickým, teologickým a didaktickým charakterom, zdôrazňuje interakciu starorímskej tradície s novšími talianskymi vplyvmi a poukazuje na mobilizačnú funkciu jednotlivých textov v kontexte protitureckých bojov. Súčasťou analýzy je aj skúmanie diel umeleckého charakteru.
Druhá, obsahovo najkratšia časť, sa venuje dielam v taliančine, ktoré sú najmenej prebádanou zložkou dubrovnícko-dalmatínskej literatúry. Prostredníctvom viacerých príkladov autor ilustruje dominantné žánrové vplyvy, prevažne v rámci petrarkistickej tradície, a zároveň zdôrazňuje význam tejto literatúry pri formulovaní nových žánrových trendov, ako napríklad v prípade Juraja Bizantiho, považovaného za jedného z prvých predstaviteľov reformného bembizmu.
Najrozsiahlejšia časť príspevku je venovaná chorvátsky písanej literatúre, v ktorej zohrali kľúčovú úlohu mestá Dubrovník, Hvar, Zadar a Split. Autor analyzuje širokú škálu žánrových modelov, ktoré sa v skúmaných dielach prelínajú od petrarkistických foriem cez hedonistický milostný diskurz, stredovekú sémantiku dvorskej lásky až po tendencie neoplatonizmu. V rámci tejto časti je nosnou prezentácia rôznorodých žánrov lyriky (milostná poézia, veršované epištoly, maškarády), epiky (historické eposy, román) a drámy (pastorály, komédie, tragédie, náboženské hry). Autor svoju pozornosť upriamuje na rôznorodosť kultúrnych vplyvov, ktoré dubrovnícko-dalmátsku tvorbu ovplyvňovali. Pozitívom prehľadne štruktúrovaného textu je snaha podať čo najkomplexnejší obraz skúmaného rámca.
Druhá kapitola Iva Pospíšila s názvom Vývojové paradigma literárních směrů a jeho slovanské specifikum: metodologie a texty, predstavuje teoreticky orientovanú štúdiu zameranú na problematiku literárnych smerov a ich periodizácie v priestore slovanských literatúr. Ústredným predmetom príspevku je pomocná kategória literárnych smerov, ktorá slúži pre dôkladné uchopenie literárneho procesu a zároveň zosobňuje „dôležitú spojnicu medzi sociologicko-psychologicko-filozofickými vrstvami umenia“.
Autor načrtáva viaceré heuristické formy náhľadu na kategóriu literárnych smerov, z ktorých najdôležitejšie pokladá vlnovú teóriu Dmytra Čyževského postavenú na striedaní platónskeho a aristotelovského princípu, semiotický model znovuvynárania poetických systémov Igora Smirnova, založený na permanentnej existencii smerových poetík a okrajovo sa tiež dotýka tzv. synopticko-pulzovej koncepcie Petra Zajaca.
V nadväznosti na menované literárne modely autor poukazuje na nedostatočnú precíznosť pri širšej periodizačnej charakterizácii literárnych smerov, ako v prípade slovanských literatúr, u ktorých do úplnej realizácie modelových – západoeurópskych smerov prichádzalo oneskorene či vôbec. V súlade s identifikovaným problémom definuje vlastnú koncepciu tzv. „prea-post paradoxu“ (alebo efektu) prejavujúceho sa ako „tlak poetologických impulzov bohatých európskych literatúr, ktorý viedol do následnej imitácie a transformácie do úplne nových, jedinečných poetík“.
Ako prípadový, ilustračný model takejto koncepcie uvádza obdobie romantizmu, ktoré malo, na rozdiel od baroka, „tranzitívny“ charakter. Autor ním takpovediac rozpletá mikroštruktúru formálne jednoznačných literárnych smerov, ktoré sú produktom povahy národných literatúr v ich jedinečnom súbore literárnych znakov. Na základe takejto koncepcie autor definuje vývojovú trajektóriu literárnych smerov ako „konvergenciu systémov smerov a žánrov v závislosti od povahy národných literatúr, ktorá poskytuje predpokladové metodologické podložie.“
Príspevok je vhodný pre pochopenie základných úvah o vymedzenej problematike a zároveň slúži ako odrazový mostík pri vytváraní nových náhľadov, čím dokazuje dlhoročnú kvalitu a kontinuitu brnenskej slavistiky.
Tretia kapitola od Josefa Šaura Přesahy ruské literární kritiky k politickému myšlení jako její charakteristický rys sa zameriava na zdôraznenie politickej úlohy ruskej literatúry, ktorá s politikou prichádzala do úzkych stretov a prepojení. Takýto vzťah vychádzal nielen zo silnejúcej pozície štátu a autority panovníka, ale aj jeho následného zasahovania do kultúrneho diania a života jednotlivca.
Podľa autora literárna kritika v tomto ohľade dlhodobo nadobúdala prvky nástroja, ktorý sa priamo podieľal na formovaní politickej diskusie a suploval absentujúci priestor pre vyjadrovanie politických názorov v ruskej spoločnosti. Vedľa jej hlavnej, umeleckej zložky, tak literárna kritika zobrazovala aj mravné, spoločenské a ideovo-politické stanoviská odzrkadľujúce dobovú situáciu. Dôležitosť literárnej kritiky vychádzala z povahy ruskej literatúry samotnej, ktorá dlhodobo naberala „zvláštnu“ spoločenskú úlohu ústiacu do monumentalizácie niektorých národných autorov (napr. A. S. Puškin).
V súvislosti s dôvodmi, prečo dochádzalo k takýmto presahom, príspevok, okrem špecifických spoločenských podmienok charakteristických pre ruské prostredie, poukazuje na úzke prepojenie žurnalistiky s literárnou kritikou, ktorá bola pevnou súčasťou tzv. hrubých žurnálov. Tie zažívali svoje vrcholné obdobie v 40. – 80. rokoch 19. storočia, v čase realizmu, kedy sa spájali s dobovými časopismi (Otečestvennyje zapiski, Sovremennik, Biblioteka a i.).
Záver príspevku tvorí dejinný prierez období, počas ktorých literárna kritika zohrávala kľúčovú úlohu pri nastoľovaní spoločenských zmien, s prihliadaním na špecifické historické podmienky. Príspevok tak upozorňuje na kľúčové momenty, kedy literárna kritika zastávala dôležité politické médium, a teda hybnú silu politických diskusií reflektujúcich dobovú situáciu.
Jozef Dohnal sa vo štvrtej kapitole s názvom Obraz Evropy a Západu v S.O.S. Leonida Andrejeva a v románu Slunce mrtvých Ivana Šmeljova venuje tvorbe dvoch významných ruských spisovateľov, pričom zdôrazňuje ich kritické úvahy o sociálno-politickom prostredí svojej doby v kontexte ruskej občianskej vojny. Autor sa zameriava na spoločné rysy oboch diel, v ktorých nachádza silné protiboľševické ladenie. Osobitne si autor všíma obraz Ruska a Európy, ktoré v oboch dielach nadobúdajú určitú formu lamentácie nad povojnovým vývojom v Európe.
V publicisticko-umeleckom texte S.O.S. Leonida Andrejeva z roku 1919 autor stručne identifikuje jeho hlavné posolstvo, ktorým je nespokojnosť voči zmierlivej pozícii štátov Dohody voči ruskej revolúcii. Poukazuje na pokus Andrejeva mobilizovať západných spojencov volaním o pomoc a odvrátiť tak apokalyptickú povahu boľševickej revolúcie, ktorá ohrozuje nielen Rusko, ale aj stabilitu celej Európy.
Vo Šmeljovom románe Slnko mŕtvych z roku 1923 autor nachádza obraz vzťahu Ruska a Európy vo všetkých časových úrovniach a zároveň si všíma dôležitosť jednotlivých európskych miest, ktoré v texte nadobúdajú symbolickú povahu iného, lepšieho sveta (Paríž, Londýn) v kontraste s miestom konania deja (Krym).
Za osobitne prínosné považujem záverečné porovnanie oboch diel, v ktorých nachádza silnú dobovú aktuálnosť; u Andrejeva zosobnenú predovšetkým výzvou a návrhmi na odvrátenie katastrofy, ktorú občianska vojna priniesla. U Šmeljova je to zas konštatujúce varovanie pred krátkozrakou túžbou po „materiálnych statkoch zanikajúceho ruského impéria“, ktoré revolúcia so sebou priniesla.
Piata kapitola s názvom Stihomam, přeludy a metafyzická tíseň v morbidně fantaskních i groteskně parodistických variacích bulharského diabolismu od Marcela Černého si dáva za úlohu opísať fenomén diabolizmu v bulharskom prostredí a poukázať na jeho povahové aspekty vo vybraných dielach autorov, ktorí spadajú do vymedzeného rámca.
Autor v úvode naznačuje význam a nejednoznačný obsah diabolistického fenoménu, kedy nie je úplne jasné, či sa jedná o literárny prúd alebo iba žáner. Diabolizmu sa tiež snaží nájsť ukotvenie v širšom európskom kontexte odkazujúc na český kontext. Prichádza s vlastným názorom, že hoci sa diabolizmus prisudzoval najmä autorom pôsobiacim v 20. – 30. rokoch 19. storočia, poetické artefakty diabolizmu nachádza aj pred týmto obdobím ako aj po ňom. Hovorí preto o fáze prediabolizmu a postdiabolizmu, čím ho zasadzuje do širšieho vývojového pôsobenia viacerých literárnych prúdov.
V ďalšej, analytickejšej časti sa autor zameriava na špecifické poetické prvky v dielach vybraných autorov z hlavného obdobia diabolizmu – Pančo Atanasov Michajlov (Sviatok v kaplnke, Hosť), Dimitry Chadžiliev (Kamene rozprávajú) a takmer zabudnutý spisovateľ Aleksandar Paničersky (Smrť, Les). V jednotlivých dielach nachádza na niekoľkých miestach motívy diabolistickej povahy, či už v preludných zjaveniach v pomätení hlavnej postavy alebo miznúcich tiel či nadprirodzených udalostí.
Po analýze daných diel sa autor vracia k syntetickému výkladu výpočtom spisovateľov, ktorí v bulharskom prostredí pokračovali v línii diabolizmu. Štúdiu možno označiť za pokus o syntetické a teoretické uchopenie problematiky, pričom analýza vybraných diel môže slúžiť najmä ako príklad jednotlivých diabolistických prvkov.
V duchu alternatívnych literárnych prúdov sa nesie aj záverečná kapitola Pavla Pilcha s názvom Poetismus a zenitismus: specifika, průniky, konfrontace. Táto komparatívna štúdia si kladie za cieľ analyzovať vzájomné ideové východiská „autochtonných“ literárnych prúdov československej a juhoslovanskej avantgardy – poetizmu a zenitizmu. Obe tieto hnutia vznikli približne v rovnakom období (20. roky 20. storočia) v kontexte hľadania novej kultúrnej a umeleckej identity spojenej so vznikom nových štátov, čo ich predstaviteľom poskytovalo priestor pre formuláciu nových predstáv „o smerovaní umenia a sveta vo forme mnohých performatívnych realizácií“. Autor v nasledujúcich riadkoch podrobnejšie skúma vznik a vývin oboch smerovaní a výklad dopĺňa o ich programové charakteristiky.
Pozornosť bližšie upriamuje na analýzu ideologického programu zenitistov (tzv. Manifest zenitismu), v ktorom nachádza základ hlavných úvah a smerovaní prúdu. Sú nimi snaha o očistu spoločnosti nastolením nového civilizačného modelu balkánskeho barbarogénia, ktorý má ovládnuť Európu prostredníctvom deštrukcie civilizácie s príchodom nového umenia a myslenia tzv. „tretieho vesmíru“ (zenitizmu). Autor tiež pojednáva o podmienkach zániku tohto prúdu, ku ktorému prišlo krátko po jeho vzniku, čím sa stal istou agresívne progresívnou anomáliou neprijatou spoločnosťou.
Na druhej strane program poetistov, pokúšajúci sa rovnako o radikálnu obrodu spoločnosti, stál na úplne iných osnovách. Jeho nástrojom bol predovšetkým pôžitok zo života v proletárskom, marxistickom duchu, odvrhujúc negatívne každodennosti hravosťou a zábavou. Vyvážene písanú syntézu oboch prúdov uzatvára finálne zhodnotenie a porovnanie, z ktorého vyplývajú základné kontúry oboch prúdov.
Kolektívna monografia ponúka širokospektrálny pohľad na vývoj slovanských literatúr a ich alternatívy k dominantným európskym modelom, čo z nej robí prínosnú publikáciu pre ďalších bádateľov. Kombinuje historický, literárnovedný a teoretický prístup, pričom sa vyznačuje dobre prepracovanou argumentáciou a interdisciplinárnym presahom. Jej silnou stránkou je komplexný pohľad na rôzne obdobia a žánre, no pri niektorých témach by mohla byť analýza podrobnejšia. Napriek tomu ide o vysoko podnetné dielo, ktoré môže zaujať literárnych vedcov, slavistov, historikov i širšiu akademickú obec. Rovnako treba oceniť jej tematické usporiadanie, kedy sa začína rozborom renesančnej literatúry a končí špecifickými literárnymi smermi 20. storočia. Česká slavistika tak po niekoľkýkrát dokazuje svoju odbornú spôsobilosť a pripravenosť čeliť témam, ktoré sú málo prebádané, a nebojí sa meniť stereotypné vzorce používané pri výskume zložitých fenoménov.
Matej Mordáčik
Recenze původně vyšla v časopise Slovanský přehled, č. 2/2025, s. 388–393. Zde je publikována se svolením autora.